Автор: Soňa Pašteková
Источник: Slovak Review. 2006. No. 2.
«Диалог поверх барьеров»»>Азаров Ю. А. Диалог поверх барьеров. Русское литературное зарубежье: Центры, периодика, взаимосвязи (1918—1940). — М.: Совпадение, 2005. — 335 с.
Sprístupnenie archívov, otvorenie hraníc a možnosť slobodného výskumu inšpirovali literarneho historika Jurija Azarova z Inštitútu svetovej literatúry Ruskej akadémie vied v Moskve ku knižnému spracovaniu problematiky ruskej literárnej a kultúrnej emigrácie. Ide syntetickú prácu závažného charakteru, rekonštruujúcu reálnu podobu ruskej literatúry 20. storočia, ktorá po roku 1917 prestáva existovať ako jednotný celok. Literárny proces spoluurčujú tri relatívne samostatné, no úzko spojené prúdy: oficiálna (prosovietska), neoficiálna (samizdatová, disidentská) a emigrantská literatúra alebo inak povedané sovietska tvorba a tvorba tzv. vonkajšej a vnútornej emigrácie.
Monografia J. Azarova Dialóg ponad bariéry. Literárny život ruskej emigrácie: centrá, periodiká, súvislosti (1918–1940) je súčasťou širšieho výskumného záberu nielen ruskej, ale i svetovej rusistiky začiatku 21. storočia, ktorej cieľom je zachovať dedičstvo ruskej duchovnej kultúry. Ruská akadémia vied už viac ako desať rokov publikuje početné praci, venované jednotlivým predstaviteľom literárnej emigrácie, literárnym časopisom a dobovej kritike. Zároveň sa tieto výskumy usilujú zachytiť širší kultúrno-historický kontext života ruskej emigrácie, v rámci ktorého sa rozvíjala ruská literatúra. J. Azarov mapuje rozliční aspekty tohto zložitého fenoménu: vznik porevolučných emigrantských centier v západnej Európe a v USA, otázky literárneho a mimoliterárneho charakteru, spojené s týmto processom. Zámerom práce je vytvoriť čo najkomplexnejšiu predstavu o kultúre ruskej emigrácii ako o zložitom procese, odrážajúcom viaceré aspekty duchovnej činnosti ruskej inteligencia (spisovatelia, umelci, náboženskí myslitelia, vedci, politici), ktorá sa v dôsledku historických okolností ocitla za hranicami vlasti. Kompozične je monografia členená na úvodnú štúdia syntetického charakteru a jednotlivé kapitoly, približujúce literárny, kultúrny, ale aj politický a duchovný pohyb ruskej emigrácie v európskych a mimoeurópskych centrách (Paris, Berlín, Praha, Belehrad, Helsinki, Charbin, New York), ich vzájomné vzťahy i vzťah k ruskej metropole.
Podľa autora si každé z týchto centier už z predrevolučného Ruska prinieslo svoj osobitý charakter, determinovaný prevažujúcou politickou orientáciou domáceho prostredia (monarchisti, ľavičiari, euroázijci a pod.). Tento postoj ovplyvnil špecifický vývin v jednotlivých emigrantských centrách, odrážajúci sa v sporoch o budúci vývin Ruska a fakticky znemožnil akékoľvek zjednocujúce tendencie ruskej emigrácie v rámci európskeho priestoru. Azarov v tejto súvislosti upozorňuje na existenciu zvláštneho druhu cenzúry medzi jednotlivými emigračnými prúdmi, založenú na spomenutej predrevolučnej názorovej diferenciácii, a preto celkom odlišnej od ideologickej cenzúry vtedajšieho Sovietskeho zväzu.
Zjednocujúcimi faktormi, ktoré naopak výrazne napomohli príslušníkom ruského národa zachovať si aj mimo svojej vlasti etnickú a kultúrnu svojbytnosť, boli spoločný jazyk, kultúrna tradícia, pravoslávna cirkev, ruské školy, vydavateľstvá, denníky a časopisy a v neposlednom rade ruská literatúra a umenie (maliarstvo, hudba, balet). Za najvýznamnejšiu etapu emigračných pohybov 20. storočia považuje Azarov tzv. prvú vlnu ruskej emigrácie, pôsobiacu mimo Ruska v rokoch 1918–1940 (tomuto obdobiu je venovaná aj predstavovaná publikácia). Autor upozorňuje na pôsobenie spisovateľov ako I. Bunin, V. Nabokov, A. Remizov, A. Kuprin, D. Merežkovskij, Z. Gippiusová, A. Tolstoj, V. Chodasevič, K. Baľmont, M. Cvetajevová a i., ktorí vytvorili významné literárne hodnoty aj mimo ruského geografického a duchovného priestoru a dosiahli tak svetové uznanie. Výskum J. Azarova prirodzene včleňuje do kontextu ruskej kultúry dôležitú a v nedávnej minulosti umelo izolovanú etapu ruských literárnych a kultúrnych dejín.